Súčasnosť

V súčasnosti sa o bunker a túto stránku stará združenie Zachráňme petržalské bunkre.

Iniciátorom založenia občianskeho združenia bol známy bratislavský fotoreportér Miroslav Košírer. Menovaný začal pred niekoľkými rokmi poukazovať na schátralý vojenský cintorín z obdobia 1. svetovej vojny, ktorý sa nachádza v Petržalke, neďaleko sídliska Kopčany v bezprostrednej blízkosti štátnej hranice s Rakúskom. Po sérií článkov bola jeho snaha korunovaná úspechom, keď magistrát mesta Bratislavy s prispením zahraničných zdrojov dal cintorín zrekonštruovať. S prácami sa začalo v roku 2008 a v apríli 2009 bol cintorín za účasti primátora oficiálne otvorený.

Povzbudený týmto úspechom, obracal sa naštátne orgány v snahe obnoviť zdevastované petržalské vojenské bunkre pochádzajúce z medzivojnového obdobia. Keďže u zainteresovaných nenachádzal očakávané postoje, rozhodol sa, že sám, prípadne za pomociďalších nadšencov histórie sa podujme na rekonštrukciu aspoň niektorých z nich. S pochopením sa stretol vo Vojenskom historickom ústave a u petržalské starostu, resp. petržalskej samosprávy. S ich tichým súhlasom sa zameral na bunker B-S-8, ktorý sa nachádza v bezprostrednej blízkosti spomínaného cintorína. Uvedený bunker bol vybudovaný zhruba v strede petržalskej obrannej línie a je zároveň najväčší. Prvým krokom bolo vystrnadiť z bunkra bezdomovcov, ktorí ho v tom čase užívali. Napodiv sa to obišlo bez väčších problémov a na jar 2009 začal Miro Košírer s jeho čistením. Za pomoci prvých nadšencov bolo vnútro bunkra zbavené najväčšej špiny a v máji 2009 bola inštalovaná prvá výstava fotodokumentov z Vojenského historického ústavu, Ústavu pamäti národa, Židovského múzea a archívu samotného Mira Košírera. Plánovaná výstava, ktorá mala trvať do konca mája a návšteva bunkra ako takého, sa stretla s veľkým ohlasom u verejnosti, bola predĺžená do konca augusta 2009. Počas tohto obdobia sa za pomoci náhodných alebo vytrvalejších nadšencov uskutočňovali prvé úpravy exteriérov. Bezprostredné okolie bunkra bolo zbavené drobných náletových drevín, vyrovnaný, resp. vyspádovaný bol priliehajúci terén, na ktorom bola vysiata tráva. Priebežne sa začalo s opravou opadanej omietky, ako prípravy na maľovanie bunkra maskovacími farbami. Nainštalované boli makety kanónov, neskôr sa začalo aj s maľovaním interiéru bunkra. Nadšenci pod vedením Mira Košírera pracovali na bunkri po práci v popoludňajších hodinách alebo počas víkendov. Bunker bol neustále cieľom návštevy obyvateľov Petržalky, mesta Bratislavy a jeho návštevníkov z domova, ale aj ľudí zo zahraničia (najmä priľahlých rakúskych obcí). Často si návštevu dohodli učitelia rôznych škôl, ktorí prišli so svojimi žiakmi. Navštevovali nás aj vášniví priaznivci vojenskej histórie alebo pamätníci z Petržalky, ktorí nám poskytovali cenné informácie. Dôležité bolo, že nám návštevníci začali prinášaťrôzne predmety, ktoré tvoria základ výstavy. V začiatkoch sa vstupovalo do bunkra s horiacimi fakľami, čo bolo síce romantické, ale v prípade väčšieho množstva návštevníkov, dym z nich sťažoval dýchanie a znečisťoval steny bunkra.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Návštevy prichádzali pešo, na bicykloch alebo autom. Návštevníkom sme umožňovali prehliadku bunkra aj počas spomínaných rekonštrukčných prác. Pre motoristov bolo dôležité, že zákaz vjazdu bol posunutý, aby bolo možné dostať sa autom priamo k vojnovému cintorínu. Škoda je, že asi 200 m cesty má nespevnený povrch. Neskôr sme pristúpili k zakúpeniu elektrocentrály a postupnej inštalácii osvetlenia interiérov bunkra. Priebežne sa začali maľovať jednotlivé miestnosti a obmieňaťfotografie, nainštalované boli regále na umiestnenie získaných trojrozmerných predmetov. Keďže pomerne rýchlo nastúpila zima, nestihol sa bunker namaľovať maskovacími farbami podľa projektu „Maľuje celé Slovensko“. Na maľovanie fasády bunkra sa nám totiž sľúbili rôzne osobnosti z radov politikov, umelcov a verejného života. Belobou svietiaca fasáda však navodzovala dojem zimného maskovania. Aj v zime sme pracovali v interiéri, čo nám umožňovala piecka na drevo alebo plynový ohrievač. Sme si vedomí, že dôležité vybavenie bunkra je nenávratne preč, ale nadšenci dokazujú, že bunkru možno vdýchnuť život a je a bude príťažlivý pre verejnosť. Je samozrejmé, že neodmietnemežiadneho človeka, ktorý prejaví záujem prezrieť si bunker počas našej prítomnosti. V októbri 2009 sme pristúpili k založeniu občianskeho združenia Zachráňme petržalské bunkre, aby bolo možné oficiálne komunikovať s inštitúciami, prípadne prijímať sponzorské dary alebo inú materiálnu pomoc. Jeho prirodzeným predsedom sa stal Miro Košírer. Partia nadšencov dokazuje, že aj z malého objemu finančných prostriedkov (získaných iba z dobrovoľných príspevkov návštevníkov) možno robiť veľké veci.

Dovidenia v bunkri.

Comments are closed.